„Slávna kniha o psychológii správania, napísaná pred 45 rokmi, konečne vyšla v ruštine,“ hovorí psychológ Vladimír Romek. – To, že uznávaný klasik svetovej psychológie nebol v ruskojazyčnom priestore zastúpený, má rôzne dôvody. Medzi nimi je možno skrytý protest proti experimentálne potvrdeným myšlienkam, ktoré znevažujú toho, kto verí vo svoju jedinečnosť.
Čo vyvolalo búrlivé diskusie, a to nielen medzi odborníkmi? Pre čitateľa boli obzvlášť urážlivé tvrdenia, že človek má sotva slobodu v takej miere, ako sa bežne verí. Jeho správanie (a on sám) je skôr odrazom vonkajších okolností a dôsledkom jeho činov, ktoré sa len zdajú byť autonómne. Psychológovia sú, samozrejme, pohoršení špekuláciami o „falošných vysvetleniach“, ktorými sa snažia interpretovať to, čo nevedia opraviť. Sloboda, dôstojnosť, autonómia, kreativita, osobnosť sú pre behavioristu len také pritiahnuté a nadbytočné pojmy. Kapitoly venované skúmaniu trestu, presnejšie jeho nezmyselnosti až škodlivosti, dopadli nečakane. Debata bola búrlivá, ale jasnosť Skinnerových argumentov vždy vzbudzovala rešpekt jeho oponentov. S mimoriadnym pohľadom na ľudskú povahu by som, samozrejme, rád polemizoval: nie všetko sa tu dá zladiť s predstavami o slobodnej vôli, o vnútorných príčinách nášho konania. Sotva je možné okamžite opustiť zvyčajné „mentalistické vysvetlenia“ našich a cudzích činov. Ale iste budete, podobne ako ja, ťažko považovať autorkinu pozíciu za povrchnú. Pokiaľ ide o empirickú platnosť, Skinner by mohol dať šancu mnohým iným údajne vedecky dokázaným prístupom k popisu pružín, ktoré skutočne pohybujú človekom.
Preklad z angličtiny Alexander Fedorov, Operant, 192 s.