Zášť a hnev na matku: mala by o nich hovoriť?

Keď vyrastáme, zostávame spojení neviditeľnými putami s najbližšou osobou - matkou. Niekto si vezme jej lásku a teplo so sebou na nezávislú plavbu a niekto si vezme na seba nevyslovený odpor a bolesť, ktoré sťažujú dôveru ľuďom a nadväzujú s nimi blízke vzťahy. Budeme sa cítiť lepšie, keď povieme mame, ako sa cítime? Zamýšľa sa nad tým psychoterapeutka Veronika Štěpánová.

„Mama bola ku mne vždy tvrdá, kritizovali ju za každú chybu,“ spomína Olga. — Ak sa do denníka vkradli štvorky, povedala, že na stanici umyjem záchody. Neustále sa porovnávala s inými deťmi a dávala najavo, že jej dobrý prístup môžem získať len výmenou za dokonalý výsledok. No v tomto prípade sa na pozornosti neoddávala. Nepamätám si, že by ma niekedy objala, pobozkala, snažila sa ma nejako rozveseliť. Stále vo mne vyvoláva pocit viny: žijem s pocitom, že sa o ňu dobre nestarám. Vzťahy s ňou sa v detstve zmenili na pascu, a to ma naučilo brať život ako ťažkú ​​skúšku, báť sa radostných chvíľ, vyhýbať sa ľuďom, s ktorými sa cítim šťastná. Možno rozhovor s ňou pomôže odstrániť túto záťaž z duše?

Psychoterapeutka Veronika Štěpánová verí, že len my sami sa môžeme rozhodnúť, či sa s mamou o svojich pocitoch porozprávame. Zároveň si musíte pamätať: po takomto rozhovore sa už tak napätý vzťah môže ešte zhoršiť. „Chceme, aby mama priznala, že sa v mnohých ohľadoch mýlila a ukázala sa ako zlá matka. S tým môže byť ťažké súhlasiť. Ak je pre vás situácia nevypovedania bolestivá, pripravte si rozhovor vopred alebo ho prediskutujte s psychológom. Vyskúšajte tretiu techniku ​​stoličky, ktorá sa používa v Gestalt terapii: človek si predstaví, že jeho matka sedí na stoličke, potom sa presunie na túto stoličku a postupne sa s ňou identifikuje a rozpráva sa so sebou v jej mene. To pomáha lepšie porozumieť druhej strane, jej nevysloveným pocitom a zážitkom, odpustiť si niečo a pustiť detinské výčitky.

Rozoberme si dva typické negatívne scenáre vzťahov medzi rodičmi a deťmi a ako sa správať v dospelosti, či sa oplatí začať dialóg o minulosti a akú taktiku zvoliť.

"Matka ma nepočuje"

„Keď som mala osem rokov, mama ma nechala s mojou babičkou a odišla pracovať do iného mesta,“ hovorí Olesya. — Vydala sa, ja som mal nevlastného brata, ale stále sme bývali ďaleko od seba. Mal som pocit, že ma nikto nepotrebuje, sníval som o tom, že ma mama vezme preč, no nasťahoval som sa k nej až po škole, ísť na vysokú. To nemohlo kompenzovať detské roky strávené oddelene. Bojím sa, že ma opustí každý človek, s ktorým sa zblížime, ako kedysi matka. Skúšal som sa s ňou o tom porozprávať, no plače a obviňuje ma zo sebectva. Hovorí, že bola nútená odísť tam, kde je práca, v záujme mojej vlastnej budúcnosti.

„Ak matka nie je schopná viesť dialóg, nemá zmysel s ňou ďalej diskutovať o témach, ktoré sa vás týkajú,“ hovorí psychoterapeutka. "Stále ťa nebude počuť a ​​pocit odmietnutia sa len zhorší." To neznamená, že problémy detí by mali zostať nevyriešené – dôležité je riešiť ich s odborníkom. Ale prerobiť staršieho človeka, ktorý sa stále viac uzatvára, je nemožné.

"Matka ma očierňuje v očiach príbuzných"

„Môj otec, ktorý už nežije, bol ku mne a bratovi krutý, mohol proti nám zdvihnúť ruku,“ spomína Arina. — Matka najprv mlčala a potom sa postavila na jeho stranu, veriac, že ​​má pravdu. Keď som sa jedného dňa snažil ochrániť svojho bračeka pred otcom, dala mi facku. Za trest sa so mnou nemohla celé mesiace rozprávať. Teraz je náš vzťah stále chladný. Všetkým príbuzným hovorí, že som nevďačná dcéra. Chcem sa s ňou porozprávať o všetkom, čo som zažil ako dieťa. Prenasledujú ma spomienky na krutosť mojich rodičov.“

„Sadistická matka je jediný prípad, keď by jej dospelé deti mali povedať všetko do očí a nešetriť citmi,“ domnieva sa psychológ. — Ak dieťa v dospievaní odpustí matke a napriek skúsenostiam sa k nej správa dobre, vzniká v nej pocit viny. Tento pocit je nepríjemný a obranný mechanizmus tlačí deti očierňovať a robiť ich vinnými. Začne všetkým rozprávať o ich bezcitnosti a skazenosti, sťažuje sa a odhaľuje sa ako obeť. Ak sa k takejto matke správate láskavo, bude sa k vám správať horšie pre vinu. A naopak: vaša strnulosť a priamosť načrtne hranice toho, čo je pre ňu prípustné. Teplá komunikácia s matkou, ktorá sa správala sadisticky, s najväčšou pravdepodobnosťou nebude fungovať. Musíte hovoriť o svojich pocitoch priamo a nie dúfať, že si vybudujete priateľstvá.

Nechaj odpoveď